Zlomky života a spomienky sú zachytené denníkoch či pamätníčkoch. Pripomínajú nám rodičov, kamarátov, kamarátky, učiteľov či prvé lásky. Pri ich listovaní sa vraciame späť, do života spred niekoľkých rokov.
Mali sme ich od detstva či mladosti. Ich množstvo záviselo od počtu kamarátov a chuti zachytávať svoj život písaným slovom. Pre mňa je niekedy zaujímavé zastaviť sa a ponoriť sa do spomienok. A to nielen do svojich. Vlastním niekoľko takýchto zaujímavých dokumentov. Pre mňa sú zdrojom poznatkov z histórie mojej rodiny.
Zlomky života v pamätníčkoch
” Môj pamätník v úcte majte, listy z neho netrhajte.”
Takýmito a podobnými vetami sa začínala história pamätníčkov za mojich mladých čias. Musím napísať, že tie časy boli v minulom storočí, aj keď sa mi to píše veľmi ťažko. Mám v rukách dva pamätníčky.
Pamätník z roku 1945 mi zanechala moja mamina. Nepoznám ľudí, ktorí tam písali, spomienky boli určené len jej. Ale pre mňa to má obrovskú hodnotu svojim stvárnením a úrovňou príspevkov. Všetko je autentické, písané ručne. Nič sa neodpisovalo z internetu, neprekresľovalo z komiksov.
Každý príspevok je priam umelecké dielo. Nádherné písmo, myšlienky či obrázky. Vzhľadom na dátumy príspevkov, ich autori už asi nie sú medzi nami. Zanechali tu ale krásnu spomienkovú hodnotu. Veď môžete posúdiť sami.
Môj pamätník zachytáva spomienky na kamarátky a udalosti od roku 1977. Sú v ňom nielen príspevky kamarátok či spolužiačok, ale dokonca originálny podpis Pala Hammela. Podarilo sa mi ho uloviť na koncerte. Vlastniť podpis známej osoby v pamätníčku bolo v tom čase vzácne.
Zlomky života v denníkoch
Keď napíšem, že najznámejší denník v dnešnej dobe je Denník Bridget Jonesovej, nebudem asi ďaleko od pravdy. Ten film som videla niekoľkokrát a vždy si ho rada pozriem. Ale iba naše súkromné denníky majú pre nás nevyčísliteľnú spomienkovú hodnotu.
Písať si denník za mojich mladých čias bola móda. Pre mňa to bola zábava, moje spisovateľské črevo sa aspoň vybúrilo. Mám vlastne dva denníky. Jeden taký priebežný, čo zahrňuje asi 6 rokov mojej mladosti. Druhý denník je z moje päť týždňovej brigády v ZSSR. Tam som si veru poctivo písala čo sme kde prežili, čo sme videli, čo sa nám stalo. Je to skôr taký cestopis. Musím sa priznať, že si denníky občas aj teraz prečítam. Je v nich veľa spomienok, ktoré ma pri starostiach všedného dňa ukľudnia. Na chvíľu ma “unesú” mimo reality a pomáhajú mi zabudnúť na stres.
Denníky od mojich príbuzných
Pred rokom som si domov doniesla denník. Dostala som do rúk zlomky života mojich rodičov zachytené myšlienkami a písmom maminy. Je v ňom zahrnuté obdobie keď som sa narodila. Je zvláštne čítať o udalostiach, ktoré sa ma bytostne týkali, ale bola som taká malá, že si nič nepamätám. Aj vás napadlo, že čo sa písania týka jablko nepadlo ďaleko od stromu? Musím povedať že toto dielo som prečítala s veľkým záujmom. Stal sa pre mňa zdrojom spomienok na rodičov. A vlastne aj na môj život, ktorý som prežila ale si ho nepamätám. Spomienky na môj štart do života.
No a posledný denník, či skôr životopis, je od môjho starkého. Napísal ho ako spomienkový dokument, keď už bol na dôchodku. Chcel sa s nami podeliť o svoj život. Doslova napísal: “Aby ste vedeli, z akého rodu pochádzam, rozhodol som sa napísať krátky životopis.” A urobil veľmi dobrú vec.
Nielen nám, svojim potomkom zanechal spomienky nevyčísliteľnej hodnoty. Jeho zápisky sa stali zdrojom informácií pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o históriu alebo o problematiku slovenských železníc. V jeho denníku je veľmi veľa zaujímavých postrehov a zážitkov. Vybrala som starkého opis, ako sa vybavovali žiadosti v roku 1920. Keď si to prečítate zistíte, že administratívne vybavovanie sa za takmer 100 rokov vôbec nezmenilo a to aj napriek obrovskému technickému pokroku.
Vybavovanie žiadosti z roku 1920
Som neskonale vďačná starkému za to, že si našiel čas na nás a sprítomnil nám svoj život. Že svoje zlomky života zosumarizoval a dal im písomnú podobu. Keď budem na dôchodku a bude ešte vo mne driemať spisovateľský duch, určite niečo podobné zanechám aj ja svojim potomkom. Aj keď dnes je doba iná, existuje viac možností dokumentovania životných udalostí, predsa len osobný pohľad na ne bude zaujímavejší.
Môj tip na záver
Ak ste majiteľom dokumentu, ktorý hovorí o vašej rodine, jej histórii, využite ho. Či už sú to zápisky, denníky alebo životopis, dajte zlomky života vašej rodiny do celku. Skúste zorganizovať stretnutie rodiny. Nájdite svojich príbuzných o ktorých ste ani netušili. Pokúste sa zistiť kam siahajú vaše korene. Určite spoznáte veľa nových a zaujímavých ľudí, zistíte o rodine nové a zaujímavé veci.
V roku 2010 som takéto stretnutie zorganizovala pre našu rodinu. Podnet k tomu som dostala pri čítaní denníka môjho starého otca a hnacím motorom bola túžba stretnúť viac nositeľov nášho netradičného mena Puskailer, Puskeiler, Puskajler. Vďaka dnešnej mediálnej dobe som na hľadanie využila telefónne zoznamy, Facebook a rozposlala listy, napísala maily. Nasledovali veľmi príjemné osobné stretnutia a prieskum záujmu. Bol pomerne veľký a tak stačilo nájsť vhodné miesto, priestor a rozposlať pozvánky. A potom to všetko už záležalo od ľudí. Môžem povedať, že naše stretnutie sa veľmi vydarilo. Skúste to aj vy, tá námaha stojí za to!
